Dovolenka v Čechách IV.

Deň siedmy. (zo Strakoníc do Mláky)
Po noci v strakonickom kempe a po ranných nevyhnutných úkonoch sme vyrazili smerom do Protivína. Cestou sme sa ešte zastavili v novootvorenej predajnej búdke pivovaru Strakonice, kde sa dá zohnať celý sortiment piva a aj množstvo suvenýrov pre zberateľov. Zaujímavosťou je ponuka plechovkovej Měšťanskej desiatky.

Vyhli sme sa hlavnej ceste, a do Protivína sme zamierili po bočných cestičkách (hlavné okupujú giganti), ale šťastie nám ani tu moc neprialo, našli sme len 2 štíty Platana a 1 Nektara, ale aj tak bolo všade bohužial zatvorené.

V Protivíne to bolo lepšie, štíty Platanu sa objavovali častejšie než v Strakoniciach Nektar. V predajni tradične zoženiete celý sortiment + niečo pre zberateľov. Kto má záujem môže si posedieť pri studenej flaške vedľa predajne v tieni veľkých Platanov.

Naša ďalšia cesta viedla smerom do Písku, tým sme však len prešli. Na jedno občerstvujúce sme sa zastavili v Záhoří u Písku a musím skonštatovať že protivínska 11-tka v tom teple bodla.

Ďalšou zastávkou bolo Zvíkovské Podhradí. Keďže sme prišli tesne po otváračke, než obsluha natočila pivo, trocha to trvalo. Ale stálo to za to! Len mierne zakalené, studené akurát, chuťovo odlišné od veľkovýrobcov, skrátka originál z minipivovaru. Potom nasledovala prechádzka na hrad Zvíkov, čo v tom teple bol nadľudský výkon. Ďalej už nasledoval presun do Dražíča, kde sa nachádza jeden z mnohých ďalších minipivovarov. Cestu sem-tam lemovali štíty Platanu, ale hlavne gigantov.

V Dražíči sme využili možnosť obeda a po ňom, mimochodom spláchutom jedným svetlým Lipanom (pivo chuťovo zaujímavé, na moje gusto ale trocha moc horké, ale zaplať Pánboh za každý minipivovar) už nasledoval strastiplný presun do Českého Krumlova.

Po celej ceste sme nenašli jediný štít malého pivovaru, a to som si naivne myslel, že Samson by sa snáď vidieť dal. Bohužial. Možno to bolo spôsobené tým, že popri hlavných cestách ukoristili všetky podniky tí veľkí...

V Českých Budějoviciach sme navštívili Měšťanský pivovar, kde však v predajni môžete kúpiť pivo len na basy, a suvenýry vôbec, pretože malo v krátkej dobe prísť k výmene skladníkov, takže stavy boli spočítané a zapísané a nedalo sa s tým hnúť.

V Českom Krumlove bola situácia trocha lepšia. Sem tam sa dal zahliadnuť štít miestneho pivovaru. Ale aj tu ukoristili „lepšie podniky“ giganti. V pivovare sa nachádzajú tri občerstvovacie zariadenia: Restaurant, Formanka (majú v nej skvostnú kvasnicovú 12-tku) a predajňu spojenú s akýmsi provizórnym výčapom, kde točili svetlú 10-tku. Podľa prostredia a klientely by som to ohodnotil nie IV. ale V. cenovou skupinou, keby ešte skupiny existovali. Jediným plusom bol kompletný sortiment piva a suvenýrov.

Následne sme sa vydali do cieľa našej etapy – malého kempu kúsok za Třeboňou. Po ceste sme nevideli prakticky žiaden zaujímavý štít, ale človek si tak nejak po čase zvykne.

V Třeboni to bolo lepšie, aj keď som zaznamenal úbytok zeleno-červených štítov domáceho Regenta. Pri pivovare sa nachádza ako predajňa tak aj pivovarská pivnica. Musím skonštatovať, že Regent patrí medzi naše naj pivá, a táto skutočnosť sa nám len potvrdila. Čulý ruch na dvore bol predzvesťou pivovarských slávností, ktoré sa mali konať nasledujúci deň. Škoda, snáď nabudúce sa aj zúčastníme.

Myslel som si, že zvyšok dňa sa bude vyvíjať už len pozitívne. To čo prišlo však bolo horšie než najhoršie predstavy. V dedinke Mláka dlhé roky čapovali Regenta (ako si pamätám mávali 10 aj 12-tku a dokonca aj tmavé). Vždy keď sme šli okolo, sme sa tu stavili, dobre sa najedli a pošmákli na Regentovi. Ale teraz nás čakala studená sprcha. Na reštaurácii sa červenalo G..., sice tam visel aj štít Regenta, tak sme si povedali, že sa udržal aspoň ako prítoč a teda to predsa len skúsime. Po otázke či majú Regenta mi hostinský odpovedal: „Nie, točíme G, ale to je predsa najlepšie české pivo.“ Skoro som vypenil. Po trápnej chvílke ticha sme poďakovali a odchádzali, počujúc niečo o tom, „že čo lepšie by sme asi tak chceli“, bohužial som nemal síl oponovať.

Situáciu zachránil kemp, kde mali v kiosku točenú 11-tku, takže aspoň niečo. Sice okolo 11-tej večer sme z kempu museli ujsť, pretože nás a celý kemp doslova a do písmena prepadol mrak komárov (34 štípancov za 10 minút), takže sme zvyšok noci strávili pri nejakom autoservise vedľa hlavnej cesty. Dosť udalostí počas jedného dňa, no nie?

Deň ôsmy. (z Mláky do Výskytnej)
Po predchádzajúcom zbesilom dni sme sa na predposledný deň dovolenky tešili, pretože nás čakalo len asi 80km, takže sme mali fúru času na čokoľvek.

Pri prejazde Hradcom sme zaznamenali niekoľko štítov Regenta, ale hlavne štíty gigantov. Prvou zastávkou bola Kamenice nad Lipou, kde sme sa stihli odviezť na miestnej úzkorozchodnej železničke (moje ďaľšie hobby po pive a pivnom skle), do Jindřichovho Hradca a späť, čo nám trvalo takmer do pol jednej. Pri odchode zo stanice sme ešte na miestnej bowlingovej herni zaregistrovali štít Poutníka, ale tam otvárali až neskôr večer.

Po hlavnej ceste sme sa následne presunuli do Pelhřimova, kde varia ďaľšie z našich obľúbených značiek: Poutníka

Pri pivovare sa nachádza aj predajňa, bohužial však má otvorené len cez pracovný týždeň, ale z minulosti viem, že tu môžete kúpiť pivo fľaškové, sudové a na svoje si prídu aj zberatelia.

Pretože sa priblížila 13-ta hodina a začal nás trápiť hlad, na obed a ochutnávku sme zamierili do reštaurácie Šupina (u Vlasáku). Keďže bol čas obeda, lokál bol natrieskaný, ale miesto sme nakoniec našli a obed za vskutku ľudové ceny som si spestril 2 kúskami vynikajúcej pelhřimovskej 10-tky.

Ako oddych po obede sme si zvolili prehliadku múzea kuriozít a strašidiel. Pri odjazde z mesta sme ešte na miestnej pizzerii našli štít jihlavského Ježka, ale povedali sme si, že na Ježka príde čas zajtra.

V malej dedinke Výskytná sme našli ubytovanie v miestnom penzióne, ale súdiac podľa prostredia, klientely čo sme videli a toho čo sme v dedine počuli by sme ho radšej nikomu neodporučili (vyzeralo to tam skôr ako ubytovňa pre sociálne slabšie vrstvy a nie ako penzión). Jediným plusom, že v podniku, ktorá je súčasťou penziónu, točili Poutníka 12-tku, ktorá bola naozaj skvelá, a aj dobre ošetrená. Po parnom dni to padlo ozaj vhod.

Bohužial v penzióne nevarili, a tak sme išli skúsiť šťastie do reštaurácie u Matějkú, na začiatku obce. Sice ani tu oficiálne nevarili, ale pán šéf bol veľmi ochotný, ujal sa nás a spravil nám dobrú večeru v podobe kuracieho rezňa s hranolkami a nejakou tou oblohou. To všetko sme výdatne zapili Regentom 10-tkou. Po krátkom oddychu a sledovaní prejazdu peletónu Prskoletov (Velorexov; asi mali nejaký ten svoj zlet) sme sa vrátili do penziónu, kde sme ešte chvíľu posedeli pri nejakom tom Poutníkovi. Následne sme sa odobrali na izbu a tam sme už zaspali spánkom spravodlivých.

Deň deviaty
Ráno sme prakticky bez meškania nasadli do auta a vydali sme sa smerom na Jihlavu. V tomto krajskom meste má domov pivovar Ježek, čo bolo aj miestami vidieť. Priamo v pivovare je predajňa piva a suvenýrov, a taktiež aj pivovarská reštaurácia. Točia v nej prakticky celý sortiment pivovaru vrátane jihlavskej 18-tky. Špecialitou je taktiež kvasnicová 11-tka, ktorá chutí vynikajúco, ostatne ako väčšina nefiltrovaných pív – vrele doporučujem.

Po doobedňajšej návšteve miestnej ZOO sme sa pohli smerom na Třebíč, popri ceste sa vyskytovali štíty Ježka, čo bol vcelku príjemný pohľad. V malej obci Okříšky nás prepadol hlad a tak sme sa rozhodli niečo zjesť. Musím povedať, že taký výber piva majú asi málokde. Na reštauráciách sme postupne našli: Ježka, Černú Horu, Hostana, Regenta, Starobrno, Bažanta a Budvara! A to všetko na troch reštauráciách. Slušný výber. Rozhodli sme sa pre reštauráciu s jihlavským pivom. Výber to bol dobrý, jihlavská 11-tka je naozaj podarené pivo.

Po obede sme prešli cez Třebíč, kde sme videli štíty Černej Hory, Rebela a Regenta. Cez obec Vladislav (mimichodom na miestnom hostinci sa húpalo logo Dalešíc) sme zamierili do ďalšieho minipivovaru, a to v Dalešiciach. V tomto pivovare sa okrem slušnej pivovarskej reštaurácie (čapujú v nej svetlú a tmavú verziu dalešického piva) nachádza aj múzeum pivovarníctva Rakúsko-Uhorska a taktiež filmu Postřižiny. Pri prehliadke Vám sprievodkyňa porozpráva aj pár zaujímavostí z natáčania tohto filmu, ktorý sa točil práve v Dalešiciach.

Ďalšou zastávkou bol minipivovar v Oslavanoch. Ten sa nachádza v miestnom zámku, bohužial kvôli krátkosti času sme ochutnali len svetlú nefiltrovanú 10-tku, ale z minulosti viem, že polotmavá Františkova 13-tka je tiež skvelá.

Na skok od Oslaván je minipivovar v Brne-Žebětíně. Na pípe zrovna mali len svetlú 11-tku, ktorú som mal tú česť piť už v minulosti, takže sme si len kúpili na pamiatku krígel s logom pivovaru a nasledovala už cesta domov.

V okolí Brna bolo jasné, kto tam kraľuje, (štíty G nebolo v podstate vôbec vidieť). Najbližšou zastávkou sa stali Bučovice-Vícemilice. Odkedy pamätám, stojí tam reštaurácia, kde točia vynikajúce vyškovské pivo. A nikdy keď idem okolo ak je to len trocha možné, ju neobídem. Vyškovský pivovar, (spolu s Budvarom posledné 2 štátne pivovary) varí pivo, ktoré je pre mňa najlepšie aké som kedy v živote pil. Skvelá 11-tka Džbán ma znova utvrdila, že som sa nemýlil.

Čas nás donútil hneď pokračovať ďalej, z mojich poznatkov z minulosti by som všetkým, čo si radi zaspomínajú, doporučil návštevu pivovaru v Jarošove pri Uherskom Hradišti, kde stále točia „jarošovské“ aj keď varené v Kutnej Hore. Keď človek sedí pri pollitri studeného piva s logom jarošovského pivovaru, má pocit, ako keby pivovar ešte stále žil....

Po ceste domov sme už len minuli štíty Janáčka v Hluku a v Strání a taktiež štít Regenta v Květnej a už tu bola hranica a posledných 15 km po slovenských cestách až do nášho domova.

Čo na záver? Snáď len zopár čísel:
V Českej republike sme strávili 9 dní, najazdili sme 2165km, navštívili sme všetky kraje, 48 okresov, navštívili sme 49 pivovarov a minipivovarov, ochutnali sme (poväčšine ja, manželka sa obetovala ako šofér) 41 značiek druhov piva, spoznali sme mnoho nových miest a ľudí.

Preto by som vám chcel zaželať, aby vám vaše rodinné striebro (malé pivovary) vydržalo, pokiaľ možno navždy, a aby sa vzmáhalo a šírilo svoje lahodné produkty stále viac a viac.

S pivovarským Daj Boh šťastia
Dalibor a Miriam Hanzelovci