Vyhnianský Steiger zmenil pečať podľa legendy o štiavnických jašteričkách

Pivovar Steiger, a.s., Vyhne v rámci rebrandingu zmenil svoju pivnú pečať, v ktorej sa objavili dve jašteričky a pivovarský pozdrav DAJ BOH ŠŤASTIA v latinčine. Výraznou zmenou jednej z hlavných grafických charakteristík pivovaru chce jeho vedenie demonštrovať spätosť s legendou o nájdení zlatej a striebornej rudnej žily Špitaler a slávnou baníckou históriou Štiavnických vrchov. Informoval o tom manažér marketingu Emil Mihálik. ,,Podľa legendy jedného dňa uvidel chudobný pastier dve jašteričky. Jedna bola zlatá, druhá strieborná. A tu zrazu obe vkĺzli pod kameň. Pastier kameň odvalil a oslepila ho jasná žiara. Pod ním ležali dve hrudky, jedna zlatá, druhá strieborná. V tomto mieste vychádzala na povrch zlatá a strieborná žila, ktorá priniesla ľuďom v okolí veľké bohatstvo. Hoci sa zlato a striebro zo zeme už vyťažilo, zlatisté pivo Steiger z Vyhní je tu stále. Legenda o zlatom poklade jašteríc tak pokračuje a našla svoje miesto aj v novej pivnej pečati, ktorú začína Steiger v tomto roku používať“, vysvetlil E.Mihálik. Steiger si od zmeny pečate sľubuje posilnenie svojej identity a spätosti s regiónom Štiavnických vrchov, baníckej tradície a naviazanosti na históriu Banskej Štiavnice, centra tunajšieho regiónu. Vyhniansky pivovar bol vždy historicky spätý s Banskou Štiavnicou a určitý čas bol pivovar aj vo vlastníctve mesta. Tento región historicky bol a je aj v súčasnosti jeho najdôležitejším odbytiskom. História a zaujímavosti o Steigri Jašteričky v pečati nahradili templárskeho rytiera, ktorého používanie nadväzovalo na tradíciu varenia piva vo Vyhniach známu od roku 1473. Po templároch sa v kláštore vo Vyhniach, ktorý disponoval vlastným hospodárstvom, usadili mnísi johaniti, neskôr jezuiti. Mnísi veľmi rýchlo spoznali kvalitu miestnej vody, a tak sa stali prvými vyhnianskymi pivovarníkmi. Podľa tradície práve oni založili pivovar v roku 1473 a pivo varili nielen pre seba a najbližšie okolie, ale aj pre obchodníkov prechádzajúcich cez Banskú Štiavnicu do údolia Hrona, odkiaľ potom putovali za svojimi obchodmi ďalej. Najstaršia zachovaná písomná zmienka o pivovare pochádza z roku 1524. Dokument hovorí o súhlase, ktorý dala kráľovná Mária mestu Banská Štiavnica na varenie piva vo vyhnianskom pivovare, tvoriacom súčasť rozsiahleho skonfiškovaného majetku banskoštiavnického komorského grófa Seigfrieda Pieschena (gróf doplatil na defraudáciu a podvody v obchode s drahými kovmi). Historici z toho usúdili že pivovar už stál 50 rokov a vznikol najneskôr v roku 1473. V roku 1553 kupuje pivovar za 60 zlatých od pani Magdalény olomoucký pivovarník Jan Hub; neskoršie (1590) sa jeho vlastníkom stáva štiavnicky valdbürger Žigmund Weltzer, ktorý pivovar získal od hlinického farára Daniela Cabana za 475 zlatých. O ďalších 24 rokov (1614) ho Weltzer predáva za 600 zlatých istej Anne Giengerovej... V roku 1564 prevádzkovalo pivovar vo Vyhniach mesto Banská Štiavnica, a neskôr sa pivovar dostáva do majetku grófky Montecuccoliovej, ktorá ho v roku 1630 predala bližšie neidentifikovanému pánovi Matejovi za 450 zlatých. Neustále sa zvyšujúci dopyt a spotreba vyhnianskeho pivného moku vyvolávali čoraz častejšie naliehavú otázku postavenia nového pivovaru s väčšou výrobnou kapacitou. S výstavbou objektu sa podľa projektov architekta Jozefa Birchera začalo v roku 1765. V decembri 1767, po nevyhnutných cirkevných úkonoch, odovzdalo mesto správu pivovaru do réžie starostlivo vybraného šafára. Nový pivovar otvoril svoju kompletnú prevádzku 15. januára 1769. Jeho prvým šafárom sa stal skúsený a rozhľadený pivovarník Ján Tesák, ktorý zverenú funkciu zastával až do svojej smrti (1785). Po roku 1785 mesto Banská Štiavnica dávalo pivovar do prenájmu. V roku 1893 sa v plameňoch strácali výsledky dlhodobého úsilia viacerých majitel'ov. Pivovar vyhorel a celý komplex budov bol v zlom stave. Mesto nechcelo viac do pivovaru investovať a preto ho predalo majiteľovi vyhnianskych strojární a zlievarní Karolovi Kachelmanovi za 12 tisíc zlatých. Kachelman postavil nové prevádzkové budovy, zmodernizoval strojové zariadenie a starý pivovar pre potreby sladovne ohradil kamenným múrom. Pivo už v tom čase bolo známe dobrou kvalitou. V pivovare pracuje 15 zamestnancov a jeho výrobná kapacita je 15-tisíc hektolitrov piva, ktoré sa dodáva do Banskej Štiavnice a do blízkeho Pohronia. Kapacita pivovaru nebola využitá, pretože bieda pospolitého ľudu nedovolila dopriať si dobrého piva. Jedinečnou zvláštnosťou pivovaru sú jeho pivnice, v ktorých sa i počas najväčších letných horúčav tvorí prirodzený ľad. V roku 1910 sa mení firemné označenie na Kachelman a spoločníci. V januári 1911 sa z vyhnianskeho pivovaru vyexpedovalo 65 veľkých a 45 malých dební fľaškového piva, v auguste toho istého roku to už bolo 484 veľkých a 639 malých debničiek. Pokiaľ ide o názvy vyrábaných produktov, tak svetlé 12-stupňové pivo sa volalo Aczél a 14-stupňové čierne pivo, pre zmenu, Amazón. Napriek tomu, že Kachelmanovské podnikanie sa počas prvej svetovej vojny ocitlo v kríze, výroba sa udržala na úrovni, ktorá postačovala na zásobovanie okolia v dostatočnom množstve. Nedostatok finančných prostriedkov Kachelmanovci riešili pôžičkami až sa novým majiteľom stala Tatrabanka. 1.1.1928 bola založená Účastnícka spoločnosť Slovenské pivovary a sladovne Vyhne s akciovým kapitálom 1milión korún. V nasledujúcom období pomerne veľké zmeny spôsobila hospodárska kríza, avšak ani toto ťažké obdobie nenarušilo chod a stabilitu vyhnianskeho pivovaru. Vedenie pivovaru nebolo nútené pristúpiť k takým opatreniam, ako je prepúšťanie zamestnancov a znižovanie miezd. V roku 1935 bol založený Ochranný zväz pivovarov. Na Slovensku došlo ku zvýšeniu odbytu piva hlavne rajonizáciou, čo malo priaznivý vplyv aj na vyhniansky pivovar. Úspešný chod pivovaru sa značne narušil po obsadení pivovaru nemeckou armádou v r. 1944. Došlo k prerušeniu výroby a pivovar doplatil na dobu okupácie obeťami z radov svojich spolupracovníkov. Výroba sa opäť dala do chodu až 13.9.1945. Povojnová rekonštrukcia závodu a jeho ďalšia výstavba tvorila najpokrokovejšiu a najslávnejšiu kapacitu dejín pivovaru. Dosiahla sa ročná výroba 50 - 60 000 hl piva, čo už stačilo na dobré zásobovanie obyvateľstva pivom. Dňa 29.5.1946 sa rozhodlo o prestavbe pivovaru na väčšiu kapacitu v nákladoch asi 40 miliónov korún. Prestavba bola uskutočnená za 3 - 5 rokov. Vyhniansky pivovar sprevádzali po znárodnení v roku 1948 rôzne reorganizácie a zmeny názvu. Do konca roku 1952 mal závod pomenovanie Stredoslovenské pivovary a sladovne, národný podnik, od 1. januára 1953 do 31. marca 1958 zas Pohronské pivovary, národný podnik, pod názvom Pivovary a sladovne, národný podnik, Bratislava, závod Vyhne, účinkoval od 1. apríla 1958 do 30. júna 1960. Od 1. júla 1960 do 30. júna 1963 sa nazýval Stredoslovenské pivovary, národný podnik, Martin, závod Vyhne, od 1. júla 1963 až do začiatku 90. rokov minulého storočia jestvoval pivovar pod názvom Stredoslovenské pivovary a sódovkárne, národný podnik, závod Vyhne. K existujúcej starej jednoduchej varni s kapacitou 73-tisíc hektolitrov pribudla v roku 1958 dvojitá varňa s výkonom 241-tisíc hektolitrov piva a boli nakúpené nové moderné stroje a technologické linky. Dobudovaním sa produkcia podniku stabilizovala a dosahovala úroveň 280-300-tisíc hektolitrov piva ročne. Vyhniansky pivovar produkoval v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia sedem, desať, dvanásť a štrnásť stupňové pivo, v zaujímavých objemoch aj na dnešnú dobu. Napríklad v roku 1965 to bolo najviac- až 310 605 hl. Ďalšou významnou zmenou bola privatizácia pivovaru v novembri 1993 firmou Hell, spol. s. r. o., Banská Štiavnica. V máji 1995 pivovar odkúpil jeden z majiteľov spoločnosti Hell Ing. Eduard Rada. Dňa 17.4.1997 sa premenoval pivovar na spoločnosť Eduard Rada, s.r.o., ktorej bol jediným majiteľom do roku 2001, kedy vstúpila do spoločnosti Európska banka pre obnovu a rozvoj. Už od roku 1996 sa zmenil názov nosnej značky piva Vyhniansky ležiak na Steiger, aj keď nosnú časť produkcie tvorila regionálna značka Sitňan. Názov Steiger vyjadroval spätosť s regionálnou tradíciou baníctva, kde bola takto pomenovaná (prevzaté z nemčiny) jedna z najvýznamnejších funkcií v bani, banský majster. Pivo si získalo v krátkom čase obľubu aj mimo domáceho regiónu a tak bol tento názov prevzatý aj do názvu pivovaru, nie do oficiálneho obchodného mena. Od 30.11.2001 vznikla spoločnosť Eduard Rada, a.s. V júli 2006 došlo v pivovare k zásadnej zmene, kedy bola majoritná časť akcií Ing. Radu a Európskej banky pre obnovu a rozvoj odpredaná anglickej finančnej spoločnosti Endemit a moravskej pivovarníckej spoločnosti PMS, ktoré nie sú súčasťou nadnárodných pivovarníckych spoločností. Následne v apríli 2007 noví akcionári oficiálne premenovali pivovar na Pivovar STEIGER, a.s., čím pivovar jednoznačne potvrdzuje svoju spolupatričnosť k banskoštiavnického regiónu nie len svojimi aktivitami, ale aj novým logom pivovaru s dvomi jašteričkami, ktoré podľa štiavnickej povesti, priviedli pastiera k zlatým a strieborným rudám. Malé a stredné pivovary vymierajú a aj na Slovensku už zostali len poslední mohykáni. Najväčším z najmenších pivovarov ( ktorých ročná kapacita neprevyšuje 200.000 hl), je vyhniansky Steiger. Medzi slovenskými pivovarmi má niekoľko špecifík, na ktoré je patrične hrdý. K tromfom pivovaru patria: história, klasické technológie a mimoriadne obľúbená čierna jedenástka. K prednostiam vyhnianskeho pivovaru patria kvalitná voda prameniaca v Štiavnických horách a najmä klasický spôsob výroby piva, za pomoci modernej technológie. Každá stupňovitosť piva sa varí samostatne. Dávkovanie surovín a proces varenia sú presné, bez vplyvu ľudského faktora. Najdôležitejšia časť výrobného procesu -kvasenie má dve fázy. Prvé kvasenie je do 10 dní v klasických otvorených kadiach - spilkách. Druhé je dokvášanie - alebo takzvané ležanie, prebieha v pivnici po dobu 30 až 35 dní v ležiackych tankoch. Veľkovýroba sa tento náročný proces často snaží riešiť jedným cyklom v CK tankoch za pár dní. Aj proces samostatného varenia každej stupňovitosti býva väčšinou nahradený riedením piva vyššej stupňovitosti na nižšiu pomocou vody. Steiger sa takýmto „vymoženostiam“ vyhýba a snaží sa v náročnom prostredí dominantných pivovarníckych spoločnosti presadiť kvalitou. STEIGER vsadil na klasickú chuť piva. Pivári vedia, že je rozdiel v chuti rôznych pív a vedia aj to, že ho majú na svedomí nielen rozdielne postupy klasickej výroby a veľkovýroby, ale aj použité ingrediencie. Steiger sa vyrába klasickou technológiou ktorá sa líši od pív z veľkovýroby používaním iba tradičných pivných surovín, sladu, chmeľu, vody a pivovarských kvasníc. Preto sa vyznačuje primeranou a príjemnou horkosťou a prirodzené kvasenie s dlhodobým ležaním mu ponecháva typické chuťové a aromatické znaky z použitých surovín. Pomalé a prirodzené nasycovanie piva kysličníkom počas dlhého kvasenia sa odrazí aj v pene. Pivári majú radi, keď pena na pive drží a po každom napití necháva na stene pohára krúžky. Vraví sa, že pivo „krúžkuje“. Steiger je práve taký. Regionálne značky pív majú svojich verných práve v regiónoch kde sa varia. Výhodou malých pivovarov je, že môžu ponúknuť odlišnosť, rozmanitosť druhov piva na trhu, môžu sa sústrediť na pivné špeciality na ktoré veľkí hráči na trhu nemajú čas, ani nie sú pre nich ekonomicky zaujímavé. Miesto malých pivovarov je aj pri rozvoji regionálneho cestovného ruchu, vytváraní koloritu, ducha miesta. Malé pivovary pomáhajú aj pri vytváraní pracovných príležitostí v takých malých mestečkách a obciach, kam sa väčší investori nikdy nedostanú. Zároveň vytvárajú vhodné podmienky pre turisticky atraktívne ,,pivné cesty“. Steiger je jedným z posledných miest, kde sa pivná klasika snúbi s modernou, tradícia s budúcnosťou.